FAN POST | Aké je to byť fanúšikom Habs v Alberte
Autorka článku: Donna Sim, Editorka, All Habs Hockey Magazine
CALGARY, AB. – volám sa Donna a som v poslednom ročníku štúdia psychológie na University of Calgary. Vždy sa ma ľudia pýtajú, prečo nefandím Flames alebo Oilers, keď som práve z Alberty. Niežeby som niektorý z týmov nemala rada, ale vždy tu bolo niečo „špeciálne“ v mojom vzťahu k Montreal Canadiens. Keď som vyrastala, moc som teda hokej nesledovala. Ani nehrala. Môj otec bol veľkým basketbalovým fanúšikom, takže nápad obuť mi korčule a korčuľovať s hokejkou bez zranenia, to nebol jeho „šálek kafe“.
Moji rodičia ma dali do francúzskej školy, keď som bola malá, takže som prirodzene za tie roky mala učiteľov, ktorí pochádzali z Quebecu a boli zároveň obrovskými fanúšikmi Canadiens. Pamätám si ako som sedávala v lavici pred začiatkom vyučovania a počúvala ako učiteľ rozprával o večernom zápase. Ja som samozrejme nemala ani poňatia o zápase.
Jednou z mojich obľúbených spomienok na základnú školu bola kniha The Hockey Sweater (Hokejový dres, pozn. prekladateľky). Knihu som samozrejme čítala vo francúzštine. Autorom bol Roch Carrier. Táto kniha sa čítala v predvianočnom období. Do dnešného dňa je tento príbeh jedným z mojich najobľúbenejších. Myslím, že to bolo štýlom humoru, ktorý bol v knihe použitý. Ako Carrier chodil do kostola a modlil sa k pánu Bohu, aby poslal „stovku molí“ a tie aby zjedli jeho dres Maple Leafs. Tento príbeh mi utkvel v pamäti. Buď to, alebo som si vytvorila inú asociáciu a to knižku s jedením cukríkov v množstve, aké by nemalo jesť žiadne dieťa.
O histórii Montreal Canadiens som pravdepodobne vedela viac než ktokoľvek iný, kto sledoval hokej. Hokej som nezačala sledovať až do doby, kedy sa vrátil Saku Koivu po boji s rakovinou v roku 2002. Dokonca i vtedy som videla iba zopár zápasov, pretože som nerozumela hokejovým pravidlám. Proste bolo skvelé sledovať, jak je tým Habs milovaným a obdivovaným svojimi fanúšikmi. A že je tu niekto, kto má fyzickú a psychickú silu a odhodlanie hrať tak fyzickú hru ako Saku po svojom boji s rakovinou.
Hokej som začala sledovať oveľa viac, keď na brankársku pozíciu jedničky nastúpil Carey Price a prebral brankárske kormidlo od Jaroslava Haláka. Asi by som klamala, keby som nezmienila fakt, že rozhodujúcim faktorom bolo, že to v tej dobe bola „veľká vec“. A znova som nerozumela tomu povyku okolo tejto zmeny a to preto, lebo všetko čo som vedela o hokeji pochádzalo z mojej obľúbenej knižky The Hockey Sweater. A Koivu bol pravdepodobne najviac milovanou osobnosťou, ktorú som kedy videla.
Za rozvoj mojej lásky k hokeju pravdepodobne vďačím svojmu kamarátovi Christianovi. V sezóne 2013-2014 sme sa stali blízkymi priateľmi a ako sa ukázalo, tak sme obaja fandili Habs. On v destve hral hokej, takže konečne tu bol niekto, kto mi mohol vysvetliť niektoré pravidlá hry a ako to všetko funguje. No, musím podotknúť, že pozerať hokej a chápať čo sa deje, to je konečne to pravé. A omnoho zaujímavé.
A to že obdivujem práve Careyho Pricea, za to vďačím práve Christianovi. Keď hral hokej hral ako brankár. Takže bolo úplne prirodzené, že Price sa stal jeho obľúbeným hráčom. Nemôžem sa mu čudovať. Sledovať hru Careyho Pricea je niečo výnimočné. Nemyslím, že niekedy pochopím, ako je možné zostať a vypadať tak pokojne a kľudne ako Carey. Vyrovnane a s absolútnou kontrolou nad pukmi, ktoré lietajú okolo neho z troch rôznych uhlov v rozpätí piatich sekúnd.
Potom čo som sledovala play-off 2013-2014 a takmer zinfarktovala skoro v každom zápase, som sa stala oddanou fanynkou sledujúcou zápasy. Na svoj prvý NHL zápas som šla v Októbri 2014, sedela som úplne hore v Saddledome a sledovala som zápas Canadiens proti Flames. I napriek tomu, že som sedela až úplne hore, tak som si zamilovala atmosféru a nemôžem sa dočkať, kedy uvidím svoj tým hrať znova.
