FAN POST | Pocta bývalému kapitánovi Canadiens – Saku Koivu
Saku Koivu (Photo by Paul Chiasson – The Canadian Press)
Autor: Joseph Whalen, Staff Writer, AHL Report
Vyrastať v období milénia nebolo pre fanúšika Montreal Canadiens žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. Nebolo to dobré obdobie. Predtým Canadiens vyhrali Stanley Cup v každej dekáde, ktorá práve predchádzala suchému obdobiu dekády 2000 a boli takmer vždy i v playoffs. Aj napriek tomu, že chýbali v playoffs 5 z prvých 9 rokov môjho života, vždy som proste vedel, že Montreal Canadiens je môj srdcový tým.
Veľký vplyv mal na mňa môj otec, ktorý bol fanúšikom Canadiens. Ale okrem neho najväčší vplyv na mňa mal Saku Koivu. Viem, že nie som jediný, ktorý to takto cíti, pretože pre určitú generáciu Habs fanúšikov, Koivu bol ten pravý kapitán v ére, keď sme boli deti.
Bol pre mňa jediným kapitánom, ktorého som kedy poznal, teda až do jeho odchodu v roku 2009. Bol nielen tímovým kapitánom celých 10 rokov, ale aj človekom, ktorý toho veľa dokázal na ľade I mimo neho. A s nikým sa to nedá porovnať. A preto si myslím, že jeho dres by mal visieť medzi ostatnými legendami v Bell Center aréne. Koivu si zaslúži túto poctu byť medzi nesmrteľnými legendami Canadiens.
Pre niektorých Habs fanúšikov, ktorí zažili éru eufórie a úspechov v 50. rokoch a 90. rokoch to môže znieť prehnane. Zažili éru hokejistov, ktorí sú umiestnení v Sieni Slávy. Ale pre mňa a mnoho iných to má svoju paralelu. Áno, Koivu nikdy nezískal s Canadiens Stanley Cup ako tí ostatní, ktorí majú svoje dresy vyvesené v aréne. Ale toto by nemalo byť merítkom úspechu.
Koivu bol draftovaný v r. 1993 po tom, čo Canadiens získali svoj posledný Stanley Cup. Debutoval v búrlivej sezóne 1995-1996, ktorá bola predovšetkým známa ako tá, kedy bol vytradovaný Patrick Roy. Mal veľmi úctyhodnú nováčikovskú sezónu, kedy sa zaradil na 4. miesto v počte gólov medzi nováčikmi: 45 bodov v 82 zápasoch.
Veľké zmeny v zostave po 1993 vyvrcholili vytradovaním Roya a tým zhatili šance Habs na výhru ďalšieho Stanley Cupu. Sezónou 1998-1999 sa začalo 3-ročné obdobie sucha, kedy sa Canadiens dokonca neklasifikovali do playoffs.
Toto však malo malý vplyv na Koivua, ktorý v začiatkoch svojej kariéry pokračoval vo skvelých výkonoch. Bohužiaľ bol následne v ďalších sezónach vystavený niekoľkým zraneniam, kedy po svojej nováčikovskej sezóne odohral iba 204 zápasov z 328 celkových (v sezóne po nováčikovskej a až po svoju 5. sezónu). A aj napriek tomu, Koivu dokázal nazhromaždiť 178 bodov.
Bolo to iba špatné načasovanie pre Koivua, to že bol draftovaný potom, čo Habs vyhrali svoj posledný Stanley Cup a bol tichým pozorovateľom v celej Roy afére. Avšak, toto boli všetko okolnosti, ktoré Koivu nemohol ovplyvniť. Jediné čo mohol, bolo skvelo hrať.
Nanešťastie pre neho, prichádzajúce zranenia mu v tom zabraňovali. Avšak nič sa nerovnalo tomu, čomu musel čeliť v sezóne 2001-2002. Do sezóny vstupoval ako kapitán už po tretí rok a vtedy to prišlo. Bola mu diagnostikovaná rakovina. Prirodzene sa očakávalo, že Koivu vynechá kompletne celú sezónu. A dokonca sa hovorilo i o dlhšej pauze. Avšak ako si všetci veľmi dobre pamätáme, to sa nestalo a Saku bol späť a odohral posledné dva zápasy štandardnej sezóny.
Mal som vtedy iba štyri roky, avšak návrat Koivua do Molson Center v roku 2002 je mojou prvou hokejovou spomienkou. Plne som nechápal a nerozumel dôležitosti tejto situácie. Ale videl som lásku a rešpekt, ktorý fanúšikovia prejavili Koivuovi. A to vo mne evokovalo pocit, že tento človek dokázal niečo výnimočné. Potom čo som trochu dospel, som začal chápať prečo dostal od fanúšikov ten legendárny 8 minútový standing ovation. A tak bolo pre mňa vybrať si svojho obľúbeného hráča.
Do dnešného dňa neexistuje iný hráč, ktorého by som obdivoval tak ako som obdivoval Saku Koivua. Bol pre mňa maximálny bojovník, ktorý i napriek nepriazni osudu porazil rakoviny a následne sa nečakane vrátil do hry a priviedol Canadiens zostavu (boli na 8. priečke vo Východnej konferencii) do prvého kola playoffs, kde porazili Boston Bruins.
Ako som už spomenul na začiatku. Jedinou oblasťou, kde prišiel Saku skrátka bolo nevyhratie Stanley Cupu v Montreale. To ho odlišuje od ostatných Habs hráčov, ktorých čísla boli slávnostne vyradené a obrazné dresy visia v Bell Center. Pokiaľ budú Canadiens vyraďovať čísla veľkých hráčov, ktorý nevyhrali Stanley Cup, tak Saku musí byť ich prvou voľbou. Bol kapitánom od roku 1999 do 2009 a dotiahol sa tak na Jeana Beliveaua v držaní kapitánskej vlaky v histórii klubu. A bol taktiež prvým európskym kapitánom v tímovej histórii.
Podarilo sa mu v drese Canadiens nazhromaždiť 641 bodov v 792 zápasoch štand. sezóny. To je pomerne pozoruhodný výsledok, pokiaľ vezmeme do uváženia jeho zranenia a absencie medzi po-nováčikovskou a piatou sezónou. A v roku 2002-2002 vlastne vynechal celú sezónu, kedy odohral iba 3 zápasy z dôvodu liečby rakoviny. Dodatočne pridal ďalších 48 gólov v 54 playoffs zápasoch, kedy preukázal svoju schopnosť bojovať za tím.
Štatistika, čísla a úspechy sú iba malým faktorom, prečo by jeho hráčske číslo malo byť vyvesené na žrdi. Koivu hral s neskutočnou rýchlosťou, zručnosťou, srdcom a hokejovým IQ. Hral za každých okolností a hral výborne. Čokoľvek tím potreboval, to bol schopný poskytnúť. Typ univerzálneho a efektívneho hráča. Taký hráč sa len tak nenájde. Po odchode Saku Koivua, sa Montrealu nepodarilo nájsť centra podobného kalibru po dobu skoro 8-rokov.
V Januári tohto roku, bol Koivu uvedený do Medzinárodnej Siene Slávy (Medzinárodná Hokejová Federácia), kde mu spoločnosť robia legendy ako Teemu Selanne a Joe Sakic. Pokiaľ toto nehovorí o tom, ako je Koivu vnímaný v hokejovom svete, tak neviem, čo by malo viac.
20th IIHF Hall of Fame class named: Saku Koivu, @AngelaRuggiero, Dieter Kalt, Teemu Selanne, Uwe Krupp & Joe Sakic. https://t.co/Md8LSndKrT pic.twitter.com/aN2FeQOsME
— IIHF (@IIHFHockey) January 17, 2017
A je tu i dopad na mesto Montreal. Nadácia Saku Koivua vynaložila úsilie a podarilo sa jej priniesť PET skener do Montrealu. A to ukazuje, ako oddaný Saku bol Montrealu. A chcel aby jeho obyvatelia nemuseli cestovať mimo mesta, keď čelili boju s rakovinou, tak ako on sám.
Stále tu bude existovať argumentácia, že Koivu proste nedosiahol toho dosť na to, aby bol zaradený medzi hráčov ako Richard, Lafleur, Beliveau a iných. Avšak mal by byť aspoň braný v potaz. Tá noc nastala v Decembri 2014 v Montreale, kedy mu boli prejavené pocty v ceremónii pred zápasom proti Anaheim Ducks.
Podľa môjho názoru by sa malo urobiť ďaleko viac. Keby nehral za Canadiens, jeho hráčske číslo by už asi bolo dávno vyradené. Dosiahol vyznamenaní, má skvelé štatistiky a dopad, avšak Koivu je asi obeťou okolností.
